Iónová väzba
Pri veľkom rozdiele elektronegativít, teda nad hodnotou 1,7, k zdieľaniu elektrónového páru nedochádza. Typickým príkladom je chlorid sodný.
Sodík má jediný valenčný elektrón, ktorý viaže slabo. Chlóru chýba do úplného oktetu práve jeden elektrón. Rozdiel elektronegativít je 2,23, teda výrazne nad hranicou polárnej väzby, a preto sodík elektrón odovzdá a chlór ho prijme. Vzniká sodný katión a chloridový anión, pričom oba ióny majú konfiguráciu vzácneho plynu.

Iónová väzba je elektrostatická príťažlivosť medzi opačne nabitými iónmi.
Z povahy tejto príťažlivosti vyplýva zásadný dôsledok: molekula chloridu sodného neexistuje. Elektrostatická sila nemá smer. Kovalentná väzba smer má, pretože ide o prekrytie dvoch konkrétnych orbitálov, a tým je počet väzieb určený.
Nabitá častica však vytvára elektrické pole do všetkých strán rovnako, a preto na seba viaže toľko opačne nabitých iónov, koľko sa ich okolo nej geometricky zmestí.
V chloride sodnom je to šesť iónov okolo každého iónu.
Vzniká pravidelné usporiadanie, v ktorom sa katióny a anióny striedajú vo všetkých troch smeroch, teda iónová kryštálová mriežka. Vzorec preto neoznačuje molekulu, ale pomer iónov v mriežke. Jedno zrno soli predstavuje jedinú súvislú mriežku.

Z tejto stavby priamo vyplývajú vlastnosti iónových látok:
Sú kryštalické. Pravidelné vnútorné usporiadanie sa prejaví aj vonkajším tvarom kryštálov.
Majú vysokú teplotu topenia. Chlorid sodný sa topí pri , pretože topenie znamená rozrušenie celej mriežky.
Sú tvrdé, ale krehké. Pri posunutí jednej vrstvy o jednu polohu sa dostanú oproti sebe rovnako nabité ióny, príťažlivosť sa zmení na odpudzovanie a kryštál sa rozpadne.
Vedú elektrický prúd len v tavenine a v roztoku. Vedenie prúdu vyžaduje pohyblivé nabité častice, v pevnom kryštáli sú ióny viazané na svoje polohy.
Väčšinou sa rozpúšťajú vo vode. Polárne molekuly vody obklopia ión, prekonajú príťažlivosť mriežky a uvoľnia ho do roztoku.