Dôkazy pohybu častíc
Druhý poznatok kinetickej teórie tvrdí, že častice sa neustále hýbu. Ako to však vôbec vieme, keď žiadne oko molekulu priamo nikdy nevidelo? Odpoveď dávajú dva slávne experimentálne dôkazy, difúzia a Brownov pohyb.
Difúzia je samovoľné prenikanie častíc jednej látky medzi častice druhej.
Ak do pohára s vodou kvapneš kvapku modrého atramentu a vôbec nemiešaš, atrament sa po niekoľkých minútach sám rozplynie po celom pohári a voda sa rovnomerne sfarbí.
Deje sa to preto, lebo molekuly atramentu aj vody sa neustále chaoticky pohybujú a postupne sa premiešajú. Keby molekuly stáli na mieste, atrament by navždy ostal tam, kam dopadol.
Difúzia funguje aj v plynoch, a práve preto parfum, ktorý sa nastriekaš v jednej miestnosti, o pár minút cítiš v celom byte.
Druhý dôkaz objavil v roku 1827 škótsky botanik Robert Brown, keď sledoval pod mikroskopom peľové zrnká plávajúce vo vode. Očakával, že peľ bude pokojne plávať, no zrnká sa namiesto toho pohybovali do všetkých strán, akoby do nich niečo neustále strkalo. A presne tak to aj bolo. Molekuly vody sú síce miliónkrát menšie ako peľové zrnko a cez mikroskop ich nevidno, no narážajú doň zo všetkých strán, raz náhodne viac sprava, inokedy viac zľava, a zrnko sa preto viditeľne pohybuje v cikcakovej dráhe. Brownov pohyb je tak priamym dôkazom, že molekuly kvapaliny sa naozaj hýbu, a to chaoticky. Jeho matematickú teóriu vypracoval v roku 1905 Albert Einstein v jednej zo svojich slávnych prác a bol to jeden z hlavných argumentov, ktorý vedeckú komunitu definitívne presvedčil, že atómy a molekuly skutočne existujú.
