Kozmické rýchlosti
Predstav si, že z vysokej veže hodíš teleso vodorovne. To, čo sa s ním stane, závisí výlučne od toho, akú veľkú počiatočnú rýchlosť mu udelíš.
Ak je počiatočná rýchlosť veľmi malá, ide o obyčajný vodorovný vrh. Teleso letí dopredu, no súčasne ho gravitácia ťahá nadol, takže opíše časť paraboly a čoskoro dopadne na povrch Zeme.
Kruhová (prvá kozmická) rýchlosť
Ak rýchlosť postupne zväčšuješ, teleso dopadne ďalej a ďalej. Pri istej presnej hodnote sa zakrivenie jeho dráhy zhoduje so zakrivením povrchu Zeme, takže teleso už nikdy nedopadne a začne Zem obiehať po kružnici. Túto rýchlosť voláme kruhová rýchlosť .
Odvodíme ju z jednoduchej myšlienky: gravitačná sila musí byť práve takou silou, ktorá teleso udržiava na kruhovej dráhe, teda zohráva úlohu dostredivej sily. Pri obehu tesne nad povrchom (vo vzdialenosti od stredu Zeme) preto platí:
Hmotnosť telesa sa z oboch strán vykráti, čo je dôležité: kruhová rýchlosť nezávisí od hmotnosti telesa. Po úprave dostaneme:
Po dosadení hodnôt pre Zem vyjde prvá kozmická rýchlosť:
Práve takouto rýchlosťou sa pohybujú umelé družice Zeme na nízkych obežných dráhach. Ak teleso obieha vo výške nad povrchom, stačí vo vzorci nahradiť vzdialenosťou :
Parabolická (druhá kozmická) rýchlosť
Keď rýchlosť ešte zväčšíme, kruhová dráha sa pretiahne na elipsu a pri ďalšej presnej hodnote sa trajektória „otvorí" do paraboly. Teleso vtedy už natrvalo opustí gravitačné pole Zeme a nikdy sa nevráti. Túto rýchlosť voláme parabolická alebo úniková rýchlosť a platí pre ňu:
Číselne ide o druhú kozmickú rýchlosť:
Práve túto rýchlosť musia dosiahnuť medziplanetárne sondy, ktoré majú opustiť okolie Zeme a vydať sa k iným telesám Slnečnej sústavy.